Cestovanie európou v čase coronakrízy

Kôli tomu že ma mnoho ľudí bombarduje otázkami ohľadom prekonania celkom náročnej cesty zo Slovensla na Island som sa rozhodol že si trocha pretrénujem prstoklad ,pochopím totych blogerov čo to obnáša a dvojtýždňová karanténa na chate v islandskej divočine na tom má tiež podiel.Niekomu by tieto čerstvé užitočné info mohli padnúť vhod ,namiesto šitia rúšok takto prispiem k verejnému blahu.Takže pome na to!

Z dôvodou ,ktoré nebudem bližšie špecifikovať som sa rozhodol ísť na Island.V čase keď sa zatvárajú hranice je zrušené 95 % medzištátnej dopravy /ak nie viac/ a ľudia sa držia ďalej od seba ako kedykoľvek predtým.Pred vypuknutím paniky okolo virusového ochorenia COVID-19 /názvy sa priebežne menia/ ,bola cesta na Island pomerne jednoduchá,lietalo sa priamo z hlavných miest okolitych štátov SR za pár šupov mimo hlavnej letnej sezóny.

30.3.2020 keď už som bol zbalený zrušili mi lety 20 hodín pred odletom na trase Viedeň-Amsterdam-Reykjavik.Odškodnenie nečakajte,jedná sa o zásah vyžšej moci ,alebo inak:vis major situáciu. Doteraz mi aerolinky,ktoré majú sídlo v EÚ nevrátili prachy za letenky aj keď im to EÚ Nariadením 261/2004 priamo prikázala.Ponúkajú len vouchery na nahradné lety ,ktoré sa nemusia uskutočnit a aj tak sú hovno platné lebo situácia na letiskách a hraniciach sa mení zo dňa na deň.Icelandair ,/600 Eur/: po dvoch dňoch bombardovania mailami a telefonátmi sme sa dopracovali na to ,že to bazmek posunie refundovaciemu týmu...Uvidíme. Easyjet ,/250 Eur/:Tý sa s tým vôbec neserú.Mail-0 bodov ,V telefóne sa okrem automatu ,ozve iba šum z La Manche,Kontaktný formulár na ktorý všade odkazujú som vyplnil 3-krát.Samozrejme bez akéhokoľvek spätného konfirmačného mailu.Takže pozor na tých zmrdov.

5.4.2020 som našiel cestu Viedeň-Frankfurt-Londýn-Reykjavik./cca 800 Eur/ asi posledná možnosť pretože Island od 1.4.2020 prijíma lety len z Londýna a Stockholmu.Z domu ma odviezli kamaráti,za čo som im neskonale vďačný na hraničný prechod Jarovce-Kittse kde ma krásne dojali príslušníci PZ SR.Po krátkej zastávke na čerpacej stanici asi 2 km pred hranicou som sa dozvedel od paranoicky zhúlených kamošou ,že musím pešo.Rozhodol som sa túto informáciu osobne overit u vedľa stojacej hliadky ,so zeleným pruhom cez dvere a nezrozumitelnými sloganmi,ktorá si vychutnávala obednú kavičku.Na otázku ,či sa dá na slovenskej strane otočit a isť naspäť mi jedinec špeciálne vycvičený na sadzobník pokút z výrazom vianočného kapra,hasiac cigaretu a krčením pliec odmrmlal ,že asi nie.Obidvaja sadli do auta a odišli smerom,ktorým som išiel.Popri zisťovaní informácii od vedľa stojacej partie robotníkov smerujúcich do rakúska sa ukázala ďalšia hliadka na mocnejšom aute s väčším radarom.Samozrejme som sa akčne za nimi rozbehol a dostal ešte vačšiu facku.Monokultúra vystupujúca z vozidla so spomínanými ozdobami na dverách mi hneď po mojom pozdrave a nepoložením otázky papagájovala ,My nevieme nič!!!  Po prenasledovaní až po vchod na benzínku a prekonvertovaní mojej primitivnej otázky ,že by ju pochopili aj psy som sa inej odpovede nedočkal.Toto ma naozaj dostalo,bol som nie nahnevaný ale úprimne smutný z toho ako si mi slováci necháme srať na hlavu.Odpykávajúc si podmienečny trest za útok na verejného činiteľa z ublížením na zdraví som si teda prehryzol jazyk na polovicu,v čom na mna kričí kamarát „Sadaj ideme“.Splašil pána ,ktorý šiel na hranicu niekoho vyzdvihnút a potvrdil že je úplne normálne na hranicu a spať čo je v podstate logické.

Po vysadení som sa spoliehal na taxi,čo nakoniec nebol dobrý nápad v nedeľu poobede.Treba si ho dohodnúť skôr.Po troch telefonátoch by som bol vo Viedni najskôr za dva a pol hodiny.Skúsil som stopovať s neustálim refrešovanim uberu,ale vysťahovaný opálený bandita zo zahalenou tvárou pri frekvencii 1-2 autá za minutu ,nemá veľké šance.Po asi 15-tich minútach zastavilo auto pri automate dialničných známok.Ani chvíľu som neváhal a rozbehol sa z krajnice tým smerom.Po inteligentnom predložení mojej situácie sa chalan smerujúci do nemecka za prácou z maďarským prízvukom netváril moc nadšene ,ale zamávanie 70-timi eurami /zhruba toľko stojí taxi/z nás spravilo nerozlučnú dvojku.

Letisko Viedeň-Schwechat funguje v núdzovom režime čo znamená že funguje len terminál 3 ale otvorené sú všetky.Po kondičnom tréningu z 50 kg batožiny a zvečnením postapokaliptického letiska na pár selfíčkach som objavil asi dve nálepky ,ktoré o tom informujú.

Inak k tej batožine:Na tejto konkrétnej ceste som ušetril cca 250 Eur,Potreboval som cestovať z 32 kg bagáže ,ale pri troch letoch su tie príplatky tak veľké,že sa mi viac oplatilo zobrať lyže akože športová batožina/lufthansa ju má zadarmo/ ku ktorým som pribalil zvyšnú váhu cca 15 kg.Podľa pravidiel by to malo byť 23 a 20 kg,Ja som mal 25 a 25 kg.V normálnej situácii by to mohol byť problém ,ale stavil som na znudenosť personálu na check-inoch a v zálohe pár kvalitných argumentov typu:Veď je prázne lietadlo.Raz som to musel použit a v kombinácii so smutným úsmevom mi to vyšlo.V ďalšom prípade mi na športovej nacapili „bulk bag“,čo znamená extra veľké ,napr.surf,Vojenský vak.No prešlo to.

V lietadle nás nebolo viac ako 10,tak kto chcel mohol si dať odstup.personál rúška nemal,co sa neskôr stalo normálne aj u letiskového personálu.Let prebehol normálne a mňa čakalo 13 hodín čakania na ďalší.Popri motaní po terminále naštastie bez batožiny som konečne našiel otvorenú prevádzku malého shopu,kde som narazil na zaujímavu zmes ľudí,ktorý mali všetci dve veci spoločné.Museli tam ostať do nasledujúceho dňa,lebo si nestihli kúpiť ďalšie letenky a bez toho im nedovoli opustiť letisko.Za druhé všetci prišli z Thajska.Nemecko sa postaralo o 4 lety pre občanou EÚ,podla ich informácii posledné.Popri popíjaní pivka som sa dozvedel neuveritelné príbehy od ludí,ktorý tam žili aj mnoho rokov.

Vo fajčiarskej miestnosti sme ja Slovák,Fin,Švédka,Rakušák a Maročan ako hlavné gro a mnoho ďalších rozprúdili debatu hlavne o „Korone“,ktorú naštastie neskôr prehlušilo moje JBL.O tretej nás vypli príslušníci letiskovej polície a každý išiel svojou.Pri zaspávaní poprekrúcaný na štyroch stoličkách mi stále chodilo hlavou niečo ,čo mi povedal inteligentne pôsobiaci chlapík ktorý tam žil 10 rokou a zanechal tam svoj podnik“Nie sú turisti,nie je robota.Neni robota ,nie sú peniaze.Nie sú peniaze,neni jedlo.Neni jedlo ,bude zle“.

Za celú noc som vyhúlil hodne veľa tabaku a na ceste do londýna ma v lietadle patrične pridúšalo.Sedel som v XL sedačkách,samozrejme zadarmo ,ktoré sa nachádzaju v strede lietadla.Cestovalo asi 30 ludí,ktorý boli relatívne rovnomerne rozmiestnený,viem to lebo keď cestujem sám nastupujem vždy posledný aby som si vybral najlepší volný flek.V polovici letu som mal strednú časť lietadla pre seba.

Na letisku Londýn-Heathrow,jedného z najrušnejšich letísk v európe som si trošku poblúdil pokým som sa zorientoval v značkách.
Odmenou boli pekné fotky tohto technického unikátu bez pobehujúcich mravcou.Mal som dosť času a o poschodie nižšie som zbadal automat na občerstvenie,hneď vedľa bolo úzke schodisko.Vedel som že nechávať batožinu samú je zakázané,ale nebolo nikde nikoho tak som zbehol dolu,kúpil jednu colu a za polminútu som bol naspäť.Neviem kde sa tam vzal zarastený Muhamad z hrdým nápisom security na prsnom vrecku a lámavou angličtinou mi vravý že musím zaplatiť pokutu ak je to moj staff.Tomu hajzlíkovi ktorému by stačila dvacka do vrecka som skúsil vysvetliť že som neprišiel odpáliť prázne schody na prázdnom letisku z krikľavo zeleným vakom na lyže a nedám mu ani fuka.Moj hlasný monológ si všimla prichádzajúca hliadka,ktorá so samopalmi vyzerala drsne.Jeden z nich sa dokonca podobal na angličana.Stačilo s vyčerpaným výrazom tváre ukázat na moje bágle ,na pohyblivé chody ktoré boli sotva 70 cm šíroké a na colu.Za ospravedlňovania a prísľubom že sa to už nestane som odišiel.

Az na pár zahalených aziatov to vyzeralo že už je po pandémii.V lietadle nás bolo asi 10.Predražený Icelandair síce neponúkal žiadny servis ale aspoň sklopé sedačky.Po výstupe som sa hneď zastavil na cigo,čo trvalo asi 5 minút a ked som sa chcel dostať ku batožine zistil som že na mňa zabudli a zamkli východ.V tejto patálii sa odcitol aj starší islanďan ,ktorý sa stavil na WC.Po 15 minútach špekulovania a hľadania východu,išla okolo upratovačka ,ktorá privolala strážničku.Na letisku som uväznený ešte nebol ,no ale všetko je raz prvýkrát.Na moje prekvapenie bol Duty-free shop otvorený aj z 5-členným personálom kôli dvom letom denne ,ale čo ma zarazilo viac ešte aj požičovňa áut bola open.Takže na ostrove veci stále fungujú aj keď v obmedzenom režime.Vyzdvihol som teda auto ,islandského spoluväzňa ,ktorému Icelandair stratil batožinu a vydal sa na cestu na druhú stranu ostrova.Bol som raritou čo sa týka zahalenia tváre.Ako som predpokladal ,majú to tu úplne na háku aj napriek výsokému počtu infikovaných.Po nočnej jazde a uspešnému prichodu do cieľa musím zostať v dvojtýžnovej karanténe,čo mi celkom vyhovuje ,lebo idem odpálit nálož z lyžiarskeho bagu a patrične si ju užiť pri polárnom kruhu.

Ak ste sa dostali až sem ,tak ma to nesmierne teší a zazdieľanie poteší ešte viac ,lebo informácie obsiahnuté v tomto článku možu mnohým napomôcť. Na laiky sa vykašlite tie počitať nebudem.Sharuj !!!    Hawk.